Kdesi v zemi, v tichu a tme, ležalo malé semienko.
Nebálo sa, bolo pripravené naplniť svoj osud.
A zrazu sa ozval hlas, ktorý bol popretkávaný strachom. “Také malé semienko ponechané napospas tej veľkej tme. A okrem tmy, je tam veľká zima, vlhko, ticho a ťažoba pôdy.”
Keby existoval tento hlas, mohol by v semienku vyvolať pocit, že potrebuje zachrániť, veď je predsa také malinké a zraniteľné.
A keby semienko poslúchlo, pochopilo by, že žiadna záchrana sa nekoná. Semienko bez zeme nemôže ukázať svoju krásu – stratí svoju silu a zanikne.
A tak zostalo v tichosti, odhodlané naplniť svoje bytie. A aj keď bolo skoro neviditeľné a krehké, svoju silu nieslo vo svojom vnútri.
„Myseľ často šepká slová strachu. Ale hlboko vnútri je ticho, ktoré vie. Nepočúvaj šepot strachu – počúvaj múdrosť svojho srdca.“
Zem, so svojou jinovou energiou, semienku dala všetko, čo potrebuje: tmu, v ktorej sa rodí sila, vlhko, ktoré prebúdza život, a ticho, v ktorom môže počuť svoj vnútorný hlas.
Semienko v sebe už od začiatku nesie svoj osud. Vie, či z neho vyrastie strom alebo kvetinka, pozná svoju výšku aj šírku, vie, akú farbu budú mať jeho kvety – či budú biele, červené alebo pestrofarebné. Vie, aký tvar a vôňu ponesú, aj aké vyžarovanie zanechá v priestore okolo seba. Dokonca vie aj to, ako ho bude vnímať svet – či jeho krása pohladí ľudské srdce, alebo v nich vzbudí obavy. Tento osud je už vpísaný v jeho jadre. A jeho jedinou úlohou je naplniť ho.
Semienko prijíma svoju podstatu s gráciou. Nesťažuje sa, že je v tme; neobviňuje zem, že ho tlačí. Keby sa sústredilo len na odpor a nespokojnosť, nevidelo by, že práve v tom, čo sa javí ťažké a nepríjemné, ležia živiny pre ďalší rast.
Aj my sme ako semienko. Už v sebe nesieme celý potenciál, všetko je v nás zapísané. Na rozdiel od semienka však máme myseľ – a tá neustále tvorí myšlienky. Z myšlienok sa rodia pocity a z pocitov sa stávajú emócie.
Keď prežívame tie príjemné, vítame ich s radosťou. Ale keď prídu tie ťažšie – smútok, hnev, strach – máme tendenciu ich odmietať, akoby neboli našou súčasťou. No čo keby sme si dovolili aj tieto emócie plne prežiť?
Keď príde smútok, buďme smutní. Keď príde strach, prijmime ho. A keď prídu slzy, nezadržiavajme ich – nechajme ich stekať po našich lícach.
To, čo sa nám zdá byť nepríjemné, môže byť v skutočnosti očistný proces. Objavme a prijmime všetko, čo k nám patrí. Pretože to nie je slabosť – je to sila, ktorú si dovolíme precítiť. 🌱
Semienko nemá plán na zajtra. Nevytvára si predstavy, čo bude, ani netuší, či zajtra zasvieti slnko, zosilnie vietor alebo príde dážď. Nasleduje iba svoj vnútorný impulz – tu a teraz. Reaguje na podmienky, ktoré prichádzajú, a všetko prijíma: vietor, dážď aj slnko. Prežíva svoju prítomnosť, pretože vie, že je oňho postarané. 🌿
„Čo odmietaš, tomu dávaš silu. Čo prijmeš, tým sa staneš slobodným.“
A zrazu uvidí svetlo na konci tunela. Stačí ešte kúsok a cíti teplo slnka. Nemá dôvod netrpezlivosti; vie, že všetko má svoj čas a svoju poriadnu postupnosť. Nemôže preskakovať etapy svojho vývoja – a ani nemusí. Všetko je už vpísané v jeho základe. Deje sa to samo, bez nátlaku, prirodzene – ako dych, ako plynutie života.
Keď prerazí pôdu, kúpe sa v slnečných lúčoch. Otočí hlavu za slnkom a skloní ju pred mesiacom. Rastie do svojej plnej krásy – nie preto, aby niekoho presvedčilo, ale preto, že tak má byť. Nehodnotí sa, nepripisuje si nedostatky.
Okolo nej kvitnú ďalšie kvety; každé z nich jej dáva spätnú väzbu – tvarom, farbou, vôňou. Všetky spolu tvoria harmóniu. Tá vysoká rastlina, ktorá púta pozornosť z diaľky, sa necíti viac; tá nízka pod ňou sa nehnevá. Každá vie, že jej miesto v celku je nenahraditeľné.
Často pozorujem našu záhradu v každom ročnom období. Teraz je jeseň a priniesla nové poznanie. Kvety postupne odkvitajú – ich lupene, ktoré kedysi žiarili plné života, pomaly padajú. Ako sa mení ich vonkajší vzhľad, môže v nich vzniknúť pochybnosť: „Som teraz škaredá?“ Ale aj keby sa necítili spokojné a začali by sa akokoľvek snažiť, ten lupen, ktorý chýba, by im už nenarástol. Skôr naopak – snaženie by často spustilo ďalšie opadávanie.
Rovnako aj my – občas sme nespokojní so sebou, prichádzajú situácie, s ktorými nie sme nadšení, a pokúšame sa ich obísť alebo zvrátiť. Môžeme sa snažiť získať späť to, čo bolo, alebo niečo, čo nám podľa predstáv chýba. Ale nikdy sa nám nepodarí narásť „stratený lupienok“.
Až kým nepochopíme, že naša životná cesta je nám daná, budeme sa zbytočne snažiť urýchliť to, čo má svoj čas. Nemôžeme preskakovať etapy života, tak ako semienko nemôže preskočiť tmu zeme, aby sa hneď kúpalo v slnku.
Ak chceme, aby na nás svietilo slnko, musíme prijať aj mesiac v tme. 🌑☀️
Tak ako kvetinka, aj človek má v sebe od začiatku zapísaný svoj osud – svoju výšku, farbu, vôňu i skúšky. Život prináša tmu aj svetlo, chlad aj teplo, ticho aj smiech. Nemusíme sa porovnávať ani bojovať s tým, čo je nám dané. Stačí prijať cestu, ktorá je vpísaná do nášho vnútra, a dovolíme jej, aby sa prejavila. Keď to urobíme, začneme žiariť pretože sme konečne tým, kým skutočne sme.
Poznáte tú hru na pierka? Kráčate životom a zrazu sa pred vami objaví pierko. V tej chvíli sa vám vyčarí úsmev na tvári – lebo viete, že toto pierko je symbolom, že idete správnou cestou. A ten pocit úľavy je nádherný, však to poznáte.
Lenže čím dlhšie hrám túto hru, tým viac si uvedomujem, že na tom vlastne nezáleží. Či pierko nájdem alebo nenájdem – vždy idem správnou cestou. Pretože nesprávna cesta jednoducho neexistuje. 🌿
Pokiaľ ste sa dočítali až sem, len malá pripomienka.
Tento článok vám nemá priniesť žiadne veľké poznanie. Píšem ho skôr pre seba. Len tak. Bez dôvodu.
